Liečba diabetu 2. typu agonistami GLP-1 receptora pôvodne vyžadovala subkutánnu injekciu peptidového analógu hormónu GLP-1. Perorálny semaglutid umožňuje ústnu formu podania, ktorá prekonáva strach pacientov z injekcií a zlepšuje adherenciu k liečbe[1]. Podáva sa v jednej dennej dávke od začiatočnej 3 mg až po cieľovú 14 mg, po vypití s pohárom vody a 30-minútovom pôste od jedla, tekutín a iných liekov[1]. V porovnaní s empagliflozínom priniesol významne lepšiu redukciu glykovaného hemoglobínu po 26 aj 52 týždňoch a po 52 týždňoch aj výraznejší úbytok telesnej hmotnosti[1]. Perorálny semaglutid má dlhý polčas rozpadu, čo uľahčuje denné dávkovanie najmä u pacientov s obmedzenou pohyblivosťou[1]. Agonisty GLP-1 vrátane semaglutidu súťažia o vyššiu účinnosť a lepšiu znášanlivosť v liečbe diabetu[1]. Vedľajšie účinky zahŕňajú gastrointestinálnu intoleranciu ako nevoľnosť či hnačku, ktorá je často prechodná[2].