Uveitída je skupina zápalov vnútri oka, ktorá je hlavnou príčinou predvídateľnej straty zraku. Normálne ju obmedzujú fyzické bariéry ako krv-vodná a krv-sietnicová, lokálne imunosupresívne prostredie a systémová tolerancia, vrátane imunitnej odchýlky prednej komory. Pri autoimunitnej forme genetická náchylnosť (HLA trieda I/II a enzýmy ako ERAP) znižuje prah aktivity autoreaktívnych T-buniek, čo vedie k odpovediam Th1/Th17 v drenážnych uzlinách a v oku k cytokínovým kaskádam od mikroglií a makrofágov. B-bunky zhoršujú poškodenie prezentáciou antigénu, cytokínmi, protilátkami a ektopickými lymfoidnými štruktúrami. Autozápalová uveitída vzniká z dysregulovaných vrodených dráh, infekčná z priamej infekcie alebo reaktivácie, postinfekčná z pretrvávajúceho antigénu či molekulárnej mimikry a paraneoplastická z krížovej reakcie protinádorovej imunity s retinálnymi antigénmi. Liečba závisí od typu: pri infekčnej najprv antimikrobiálne látky a potom protizápalové, pri autoimunitnej blokáda TNF a IL-6, pri autozápalovej IL-1. Tkanivové pamäťové T-bunky pretrvávajú v remise a ovplyvňujú riziko relapsu.