Globálne zdravie sa nachádza v štrukturálnom inflexnom bode, kde architektúry vytvorené na riešenie kríz síce zachránili životy, ale zároveň vytvorili krehkosť a závislosť krajín od externého financovania[1]. Podľa Dr. Ebere Okereke závislosť Afriky na donorskej pomoci nie je náhodná, ale bola zabudovaná do globálneho systému, ktorý nebol navrhnutý pre africký vplyv a samostatnosť[1]. Udržateľný pokrok si vyžaduje obnovenie agentúry krajín, čo znamená, že zdravotná suverenita nemôže byť dosiahnutá len zdravotníckymi ministerstvami, ale vyžaduje zmeny v fiskálnych pravidlách, dlhových záväzkoch a obchodnej politike[1]. Dr. Okereke zdôrazňuje, že riešenie nie je len zvýšenie domáceho financovania zdravotníctva, ale potreba kolektívneho vyjednávania a budovania koalícií medzi krajinami s podobnými výzvami[1]. Africké krajiny by mali odmietnuť rámec závislosti ako morálneho zlyhania a namiesto toho zdôrazniť štrukturálne dynamiky, ktoré ju vytvorili[4]. Kľúčovým imperatívom je uprednostniť dlhodobú suverenitu pred krátkodobými bilaterálnymi dohodami a využiť kontinentálnu kohéziu na posilnenie svojej pozície v globálnom zdravotníctve[4].