Hlavnou výzvou rádioterapie je maximalizovať dávku žiarenia na nádorové bunky pri súčasnom minimalizovaní poškodenia okolitého zdravého tkaniva.[1] Pravdepodobnosť vyliečenia nádoru stúpa s rastúcou celkovou dávkou žiarenia, no zvyšuje sa aj riziko závažného neskorého poškodenia normálneho tkaniva.[1] Reakcie normálneho tkaniva na žiarenie majú prahovú dávku, pod ktorou nedochádza k žiadnej reakcii, a saturujú pri vysokých dávkach; vzťah je strmý, takže malé zmeny dávky vedú k veľkým rozdielom v toxicite.[1] Zvýšenie dávky o 20 % u pacientov odolných voči žiareniu môže zvýšiť kontrolu nádoru o 20–40 %, čo zlepšuje prežitie.[1] Naopak, zníženie dávky o 20 % u citlivých pacientov by takmer eliminovalo závažné vedľajšie účinky.[1] Pacienti s extrémnou radiosenzitivitu by profitovali z genetického profilovania, kde by 50 % pacientov získalo úžitok: 40 % zvýšenou kontrolou nádoru a 10 % zníženou morbiditou.[1] Symptómy poškodenia normálneho tkaniva sa môžu objaviť počas terapie, týždne po nej alebo mesiace až roky neskôr v dôsledku bunkovej smrti alebo hojenia rany.[2] Vyvíjajú sa liečby na zníženie rizika alebo závažnosti poškodenia a podporu hojenia.[2]