Lekári čelia viacerým výzvam v súčasnej medicíne, vrátane nenávisti k value-based care, byrokratickému dohľadu nad praxou a nedostatku inštitucionálnej podpory.[1] Mladí lekári navyše trpia rastúcim dlhom na vzdelanie a stratou príležitostí na prácu a sporenie počas desiatich rokov po vysokej škole.[1] Lekári prežívajú vyhorenie, čo vedie k vyššiemu riziku chýb, nepriateľskému správaniu voči pacientom a problémom v spolupráci s kolegami.[3] Pandémia COVID-19 spôsobila nedostatok liekov, kyslíka, antibiotík a lôžok v JIS, čo nútilo lekárov priorizovať liečbu pre pacientov s najväčšou šancou na prežitie.[2] V tejto situácii nemohli lekári spoliehať na publikované dôkazy, klinické úsudky ani komunikáciu s pacientmi, čo narušilo normu „dobrého lekára“.[2] Finančné tlaky a administratívne požiadavky zvyšujú stres, pričom lekári majú vyššie miery depresie a úzkosti ako všeobecná populácia.[3] Technologické pokroky vyžadujú neustále vzdelávanie, aby lekári poskytovali optimálnu starostlivosť.[3] Nedostatok prístupu k starostlivosti v niektorých oblastiach spôsobuje frustráciu lekárov kvôli obmedzeným zdrojom a neefektívnym systémom.[3]