Simulačné vzdelávanie je osvedčený a široko používaný pedagogický prístup na získavanie klinických zručností. Avšak simulácie sa často uskutočňujú v izolovanom a kontrolovanom prostredí, čo obmedzuje prenos poznatkov do reálnej klinickej praxe. Hoci faktory ako vernosť simulácie a multidisciplinárna spolupráca môžu zlepšiť prenos učebných výsledkov do klinického prostredia, kognitívne a emocionálne nároky klinickej praxe sú často prehliadané. Na optimalizáciu prechodu zo simulácie k starostlivosti pri lôžku pacienta je potrebné, aby sa študenti rozvíjali v metakognitívnych schopnostiach monitorovania a regulácie svojich kognitívnych a emocionálnych procesov. Článok zdôrazňuje dôležitosť metakognície a predstavuje poznatky z vývoja koncepčného metakognitívneho modelu a jeho zavedenia v simulačnom vzdelávaní.