V rurálnej Aljaske, kde väčšina komunít nemá prístup po cestách, letecké záchranné služby predstavujú kritickú väzbu medzi vzdialenými komunitami a nemocničnými službami. Štúdia skúmala, ako sa rozhodnutia o využívaní leteckej záchrannej služby prijímajú v rámci ekosystému zdravotníckych organizácií na rurálnej Aljaske. Výskum bol založený na pološtruktúrovaných rozhovoroch s piatimi kľúčovými zainteresovanými stranami, ktorých prepisy boli analyzované pomocou modelu PRISM. Analýza odhalila štyri hlavné témy: nedostatok formálnych pokynov, logistické obmedzenia ovplyvňujúce možnosti prepravy, variabilitu spôsobenú komunikáciou a toleranciou klinických pracovníkov voči riziku, a závislosť od neformálnych pravidiel. Rozhodovanie prebieha v stave obmedzenej informovanosti s neúplnou spätnou väzbou, čo vedie k skúsenostným a lokálne vyvinutým praktikám. Záver naznačuje, že využívanie leteckej záchrannej služby odráža skôr klinické logistické obmedzenia ako samotný kritický stav pacienta.